Pokračujeme v sérii rozhovorov, ktoré ukazujú, ako sa poľsko-slovenské pohraničie stáva bezpečnejším, odolnejším voči prírodným katastrofám a lepšie prispôsobeným na zmenu klímy. Rozhovory realizujeme v rámci hesla: Bezpečnejšie poľsko-slovenské pohraničie pre všetkých!
Projekt „Spolupráca horských záchranárov z Poľska a Slovenska“ realizuje Nadácia ICAD v spolupráci s GOPR Grupa Beskidzka a Horskou službou Malá Fatra. Rozhovor sme uskutočnili s p. Edytou Tyc, predsedníčkou správnej rady Nadácie ICAD, ktorá je vedúcim partnerom projektu.
Dobrý deň. Veľmi pekne ďakujem za možnosť uskutočniť tento rozhovor. Povedzte nám, prosím, akú úlohu hráte v projekte?
Som zástupkyňou Nadácie ICAD, ktorá v ňom plní úlohu vedúceho partnera. Zodpovedáme predovšetkým za koordináciu aktivít, spoluprácu medzi partnermi a za organizačné a administratívne otázky spojené s realizáciou projektu.
Čo bolo hlavným cieľom projektu a na aký problém reagoval?
Hlavným cieľom projektu je zlepšenie spolupráce medzi horskými záchranármi z Poľska a Slovenska. Ide predovšetkým o spoločné školenia, výmenu skúseností, lepšie spoznanie fungovania služieb na oboch stranách hranice a vypracovanie riešení, ktoré bude možné následne využiť v praxi.
Projekt reaguje na veľmi konkrétnu potrebu. V horách nemá administratívna hranica pre človeka, ktorý potrebuje pomoc, väčší význam. Preto je dôležité, aby zložky poznali svoje postupy, dokázali spolu odborne komunikovať a vedeli, ako spolupracovať pri spoločných zásahoch.
Jedným z výsledkov projektu bude aj denník dobrých praxí, v ktorom zhromaždíme skúsenosti, riešenia a odporúčania vypracované počas školení a workshopov.
Ako vznikla myšlienka na projekt a ako ste našli projektových partnerov?
V horskom prostredí pôsobíme už mnoho rokov. Často sa stretávame so záchranármi, rozprávame sa s nimi a spoločne pracujeme. Vďaka tomu dobre poznáme problémy spojené tak so systémovým fungovaním zložiek, ako aj s ich každodennou technickou prácou v teréne.
Počas jedného z takýchto rozhovorov vznikla myšlienka, že by stálo za to vytvoriť priestor na spoločné cvičenia, výmenu skúseností a vypracovanie dobrých praxí, ktoré by mohli reálne zlepšiť spoluprácu zložiek v pohraničí. Z týchto rozhovorov postupne vznikol nápad na celý projekt.
Partnerov sme poznali už predtým. Mali sme skúsenosti so spoluprácou a vedeli sme, že sa na seba môžeme spoľahnúť. V tomto ohľade sme teda mali úlohu uľahčenú.
Čo vás viedlo k účasti práve v programe Interreg?
Program Interreg poskytuje možnosť získať finančné prostriedky na aktivity, ktoré sa týkajú konkrétnych potrieb regiónu a vyžadujú spoluprácu na oboch stranách hranice. Ciele programu veľmi dobre zapadali do potrieb záchranárskych zložiek pôsobiacich v poľsko-slovenskom pohraničí.
Dôležité bolo aj to, že ide o program zameraný práve na regionálnu spoluprácu. Vďaka tomu sme mohli vytvoriť projekt reagujúci na veľmi konkrétne problémy tejto oblasti a nemuseli sme sa ho snažiť prispôsobovať širšej, celoštátnej súťaži.
Takže sa oplatí ísť do Interregu?
Rozhodne áno. Interreg umožňuje realizovať ciele, ktoré sú často zároveň štatutárnymi alebo strategickými cieľmi zúčastnených inštitúcií. Poskytuje prostriedky na aktivity, ktoré by sa bez takejto podpory nebolo vždy možné realizovať v podobnom rozsahu.
Samotný program je náročný, ale tak vo fáze prípravy projektu, ako aj neskôr pri jeho realizácii sa možno spoľahnúť na podporu inštitúcií zapojených do implementácie programu. To veľmi pomáha, najmä ak ide o prvý projekt tohto typu.
Môžete uviesť, ktorá fáza projektu bola najťažšia a prečo?
Mierne so žartom: príprava aj realizácia. Každá z týchto fáz má svoje úskalia.
Vo fáze prípravy bolo potrebné zhromaždiť všetky informácie, usporiadať nápady a potreby partnerov, pretransformovať ich do konkrétnych aktivít a následne ich opísať tak, aby spĺňali požiadavky programu. Interreg je administratívne pomerne náročný program, takže vytvorenie dobrého projektu si vyžaduje čas a presnosť.
Počas realizácie sa zasa učíme, ako sa obratne pohybovať v právnych, finančných a administratívnych požiadavkách. Posledné mesiace boli pre nás veľmi intenzívne a veľa nás naučili. Dúfam, že najťažšiu fázu zavádzania týchto postupov máme už za sebou a ďalej to už bude ľahšie.
Čo bolo najväčšou prekážkou alebo výzvou počas realizácie projektu a ako ste sa s tým vyrovnali?
Najväčšou výzvou je plynulá realizácia všetkých administratívnych požiadaviek. V každom projekte dochádza aj k zmenám, pretože realita nie vždy vyzerá presne tak, ako bola opísaná v žiadosti.
Samotné prispôsobenie aktivít ešte nie je tým najväčším problémom. Náročnejšie býva náležité zdôvodnenie a formálne vykonanie takejto zmeny. To si vyžaduje presnosť, trpezlivosť a dobrú komunikáciu.
Ako prebieha komunikácia medzi partnermi počas realizácie? Čo ste sa naučili od partnerov zo Slovenska?
Komunikácia prebieha veľmi plynulo. Máme vytvorené kanály na každodenný kontakt, a to ako samostatne s jednotlivými partnermi, tak aj spoločne v rámci celého projektového tímu.
Dokumenty si odovzdávame e-mailom, sme v neustálom telefonickom kontakte a navyše pravidelne organizujeme stretnutia týkajúce sa pokroku projektu. Realizujeme aj spoločné workshopy, počas ktorých môžeme prediskutovať výsledky aktivít, vznikajúce problémy a ďalšie kroky.
Od partnerov zo Slovenska sa učíme predovšetkým to, ako funguje horská záchrana na druhej strane hranice. Spoznávame ich spôsob organizácie práce, skúsenosti, postupy a riešenia používané v teréne. Práve takáto výmena poznatkov bola jedným z najdôležitejších predpokladov projektu.
Čo považujete za kľúčové pre dobrú cezhraničnú spoluprácu?
Najdôležitejšia je ochota spolupracovať. Bez nej by sa nepodarilo urobiť nič, bez ohľadu na to, ako dobre by bol projekt pripravený.
Rovnako dôležitá je otvorenosť voči druhej strane, voči organizačným, právnym či kultúrnym rozdielom. Nejde o to, aby všetci konali presne rovnako, ale aby dokázali pochopiť svoje spôsoby fungovania a napriek rozdielom dosahovať spoločné ciele.
Akým spôsobom sa projekt propaguje medzi obyvateľmi a širšou verejnosťou?
O projekte informujeme predovšetkým prostredníctvom sociálnych sietí, miestnych médií a počas organizovaných podujatí.
Označujeme aj miesta a materiály súvisiace s realizáciou projektu. Mimořadne dôležité sú otvorené podujatia, počas ktorých si obyvatelia môžu zblízka pozrieť prácu záchranárov, používanú techniku a aktivity realizované v rámci projektu.
Ak by ste mali uviesť jednu najdôležitejšiu vec, ktorá sa v pohraničí vďaka tomuto projektu zmenila, čo by to bolo?
Najdôležitejšie je, že záchranári z oboch strán hranice majú možnosť spoločne cvičiť, spoznávať sa a vymieňať si skúsenosti v takomto veľkom rozsahu.
Predtým takéto pravidelné, rozsiahle aktivity neexistovali. Teraz sa zložky môžu nielen dozvedieť, ako funguje druhá strana, ale aj spoločne precvičiť konkrétne situácie. To buduje základy pre budúcu spoluprácu počas skutočných zásahov.
Keď hovoríme o bezpečnosti, ako sa prejavuje v živote obyvateľov alebo turistov na chodníku?
V tomto projekte sa prejavuje veľmi priamo. Záchranárske zložky sú povolané konat v situáciách ohrozenia zdravia a života. Čím lepšie sú pripravené a čím plynulejšie dokážu spolupracovať, tým väčšia je bezpečnosť ľudí pohybujúcich sa v horách.
Vďaka projektu sa vypracovávajú komunikačné kanály a spolupráca. Záchranári spoznávajú svoje postupy a cvičia spoločné zásahy. V situácii ohrozenia potom nie je potrebné až na mieste premýšľať, kým sa skontaktovať a ako si rozdeliť úlohy. Tieto riešenia sú už vopred dohodnuté a precvičené.
Často si myslíme, že hranica nás rozdeľuje. Akým spôsobom tento projekt dokázal, že je to presne naopak?
V prípade bezpečnosti, zdravia a života by hranica nemala mať žiadny význam. Ľudský život je rovnako dôležitý na oboch jej stranách.
Záchranári z Poľska a Slovenska pracujú v prospech rovnakého cieľa. Týmto cieľom je čo najrýchlejšie a čo najlepšie poskytnutie pomoci osobe, ktorá sa ocitla v nebezpečenstve. V tomto prípade nás hranica nerozdeľuje. Spoločná zodpovednosť za ľudské zdravie a život nás jednoznačne spája.
Pamätáte si moment, kedy vybavenie reálne pomohlo v ťažkej situácii? Čo by sa stalo, kedy ho nebolo?
Ako zástupkyňa Nadácie, ktorá projekt koordinuje (pozn. red. ICAD), sa priamo neúčastním na záchranných akciách, preto by som nechcela hovoriť o jednej konkrétnej situácii v mene záchranárov.
Môžem však povedať, že vhodné vybavenie je v horskej záchrane absolútne nevyhnutné. Bez neho by záchranári neboli schopní plynule sa pohybovať v náročnom teréne, vykonávať pátranie ani bezpečne pracovať v zimných podmienkach či pri zlom počasí.
Drony umožňujú rýchlejšie skontrolovať veľkú oblasť a lokalizovať zranených, zatiaľ čo vhodné oblečenie a výstroj chránia samotných záchranárov. Absencia takéhoto vybavenia by znamenala pomalšie zásahy a väčšie riziko tak pre zranenú osobu, ako aj pre záchranársky tím.
Dáva nové vybavenie a odborné znalosti väčší psychický komfort počas akcie?
Rozhodne zlepšujú komfort pri práci. Vybavenie používané záchranármi sa veľmi rýchlo opotrebúva, keďže pracuje v náročných podmienkach a každé jeho použitie je intenzívne.
Nové, funkčné vybavenie dáva záchranárom väčšiu istotu, že sa naň budú môcť počas akcie spoľahnúť. To vplýva tak na bezpečnosť, ako aj na psychický komfort celého tímu.
Odborné znalosti sú, naopak, neoceniteľné. Bez odpovedajúcej prípravy a skúseností by nebolo možné bezpečne vykonávať zásahy v teréne ani s využitím tej najlepšej techniky.
Mali ste možnosť spolupracovať rameno po ramene s kolegami z druhej strany hranice? Aký je to pocit vedieť, že sa v prípade potreby môžete na seba spoľahnúť?
Nie som horská záchranárka, preto sa priamo neúčastním cvičení v tejto úlohe. Avšak ako zástupkyňa nadácie, ktorá aktivity koordinuje, mám možnosť pozorovať, ako táto spolupráca vyzerá.
Sú to činnosti vyžadujúce si obrovskú dôveru a tímovú prácu. Aj počas cvičení záchranári vykonávajú náročné úlohy, pri ktorých sa musia spoliehať jeden na druhého.
Nechcela by som hovoriť v ich mene, ale z mojej perspektívy je vidieť, že spoločné szkolenia už teraz budujú dôveru. Vďaka tomu záchranári počas skutočnej akcie nebudú musieť premýšľať, či sa môžu na seba spoľahnúť. Bude za nimi spoločná skúsenosť a precvičené zásahy. Práve preto je tento projekt taký potrebný.
Ako by ste krátko opísali rozdiel v bezpečnosti pred projektom a po jeho realizácii?
Projekt sa ešte neskončil, preto nemôžeme hovoriť o jeho konečných výsledkoch. Už teraz je však vidieť, že spoločné školenia, výmena skúseností a lepšia komunikácia zvyšujú potenciál zložiek na plynulé fungovanie.
Najdôležitejší rozdiel spočíva v tom, že partneri sa čoraz lepšie poznajú, rozumejú svojim postupom a vedia, ako spolupracovať. Vďaka tomu v budúcnosti, v situácii ohrozenia, nebudú musieť premýšľať, čo robiť a ako sa navzájom skontaktovať. Budú môcť jednoducho konať.
Ďakujem za rozhovor a prajem ďalšie úspechy pri realizácii tohto projektu aj ďalších cezhraničných podnikateľských i celospoločenských zámerov.
Rozhovor viedla Dorota Przyłucka z Regionálneho kontaktného bodu Interreg PL-SK Sliezskeho vojvodstva.
Realizácia projektu
